Print Medzi riadkami

Každý večer pred spaním si s Lilušou čítame rozprávky, rozprávame príbehy.

Raz z knižky a inokedy príbehy zo života - „Mamí, dnes mi porozprávaj, ako som sa narodila, dobre?“ (tento dávame opakovane) Vymýšľame fantazijné svety, kde princezné zo známych rozprávok zažívajú nové neznáme dobrodružstvá. Zbožňuje to. A ja tiež, hoci niekedy pri poslednej vete už sotva artikulujem a berie ma na spánok.

(Nemalo by to byť opačne? Uspať dieťa a nie seba? .. Niečo robím zle )

 Príbehy milujeme všetci. Zdá sa. Nielen deti.

Vždy, keď si hľadám nejaký film na pozretie, ako magnet ma pritiahne popisok „based on true story“. Založené na skutočnom príbehu. Takmer vždy uprednostním ten. (Vyrástla som už z rozprávok, alebo prečo? Pýtam sa samej seba)

Nie. Nevyrástla. Milujem však súvislosti, lebo mám potom pocit, že som POROZUMELA. Všetkým tým „prečo“, ktoré sa núkajú.

Žijeme v dobe boji o pozornosť a stačia nám len titulky, senzácie a vybičované emócie. Och a fotky, ktoré to všetko ešte znásobia a podškrtnú. Odpovede na tie „prečo“ otázky už akosi nehľadáme.

Pozornosť sa nám zcvrkla na pár sekúnd a ako nespokojná opica skáče z konára na konár. Nevie obsedieť, skludniť sa. Ošúpať si banán a posedieť na jednom mieste. Nechce vypočuť príbeh stromu, ktorý tu rastie celé roky. Skáče ďalej a rozkrikuje ostatným opiciam, aké divné konáre ten strom má. Že asi je chorý, divný, je iný ako ostatné. Možno keby vedela, že ho raz zasiahla búrka a silné blesky ho poškodili. Ale žije ďalej, rastie a jeho konáre aj dnes poskytujú tieň a úkryt pre druhých.. (možno aj lepšie ako predtým) Opica však skáče ďalej. Nezaujímajú ju príbehy. Ani súvislosti. Neposedí, nevypočuje. Nerozpráva, len vykrikuje. Šupky z banána hádže medzi skokmi ledabolo na zem. Číta len pár riadkov. Niekedy len titulky. Hecuje ostatné opice a nabáda ich skákať rýchlejšie a kričať hlasnejšie.

 Ja riadky milujem. A aj to, čo je medzi nimi. To, čo pri skákaní človek nevie zachytiť. Iba keď sa trošku zastaví a spomalí. A objaví skutočnú zvedavosť. ZÁUJEM. Pochopenie.

Nemyslím si, že liekom dnešnej doby je vybrať si stranu. A tú potom hájiť. Ale prečítať celú knihu. A vedieť aj to, čo je písané medzi jej riadkami.

A kľudne sa o tom rozprávať s ostatnými. Chcieť vedieť o ich medziriadkových svetoch, o tom čo v nich objavili aj o všetkých ich PREČOSTIACH...